Vladimír Búda sa narodil 8. decembra 1945 v Cerovej Lieskovej do rodiny Márie a Pavla Búdových. Vyrastal na dedine, kde sa človek učí vážiť si prácu, pôdu aj obyčajné, ale vzácne radosti života. Už od detstva mal blízko k prírode a poľnohospodárskym prácam – a tento vzťah si niesol po celý život.
Základnú školu absolvoval v rodnej Cerovej a strednú školu v Trnave v odbore obsluhy jadrových zariadení pre Jaslovské Bohunice. Po základnej vojenskej službe, ktorú si odslúžil vo Frenštáte pod Radhošťom a u delostrelcov v Písku, nastúpil pracovať do Jaslovských Bohuníc. Istý čas tam pôsobil, získaval skúsenosti a budoval si svoje pracovné základy.

Rok 1968 sa stal preňho prelomovým. Dňa 25. mája si vzal svoju životnú lásku Zdenku. Spoločne si vybudovali pevný a láskavý domov, do ktorého postupne pribudla dcéra a dvaja synovia. Rodina bola jeho najväčšou oporou i radosťou.
V tom istom roku nastúpil do Drôtovne Hlohovec, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Počas rokov zastával viacero pozícií – ako majster výroby, technológ výroby, pracovník marketingu a predaja i technik kontroly. Bol človekom zodpovedným, precíznym a spoľahlivým.

Vo voľnom čase nezaháľal. Dlhé roky pôsobil ako hospodár hádzanárskeho klubu v Hlohovci a pracoval vo výbore Slovenského zväzu záhradkárov. Šport bol jeho prirodzenou súčasťou života – hrával kolky, venoval sa turistike, bežkám aj futbalu. Hory miloval a počas celého života, aj v dôchodkovom veku, zdolával tatranské štíty.

Lásku k pôde najviac prejavil na svojej záhradke na Obore. Starostlivo sa o ňu staral a významnú časť tvoril vinohrad, z ktorého si každoročne pripravoval vlastného vínko. Víno preňho nebolo len nápojom – bolo symbolom práce, trpezlivosti a radosti zo života.
Miloval knihy – od detektívok cez cestopisy až po encyklopédie. Bol zvedavý, rozhľadený a stále aktívny. Ani v dôchodku nestratil energiu – pôsobil ako domový dôverník a zostal človekom, na ktorého sa dalo spoľahnúť.

Opustil nás náhle 16. januára 2020, v čase pandémie Covidu.
Zostal po ňom kus poctivej práce, hlboká láska k rodine a spomienky, ktoré budú žiť ďalej.